Zvyky a obyčaje

Rodinné zvyky - Narodenie

Hlavnou povinnosťou dospelých členov rodiny na čele s otcom bolo zabezpečiť živobytie pre každého jej člena, zveľaďovať gazdovstvo, pamätajúc na najmladšiu generáciu. Mužským členom rodiny, hlavne otcovi, ale i dospievajúcim synom prináležali poľnohospodárske práce. Tieto spolu s chovom dobytka boli dlhú dobu zdrojom obživy v tejto časti Hornádskej doliny. Od počtu pracovných síl v rodine záviselo, aké budú výsledky práce na gazdovstve. Početnejšia rodina znamenala aj silu úspešne sa vysporiadať s každou prácou. Určite nepreženieme, ak budeme tvrdiť, že okrem túžby naplniť poslanie manželstva deťmi, zohrávalo narodenie dieťaťa aj úlohu spojenú s prinudnutím pracovnej sily.

Deti boli v rodine vítané, dcérou matke neskôr pribudla pomocnica v domácnosti, ale hlavne mohla niekedy plne zastúpiť matku pri opatere a starostlivosti o mladších súrodencov, syn sa stal neskôr pomocníkom otca na gazdovstve, ale aj pri práci v lese.

Z hľadiska poslania matky a jej úlohy aj vo Vikartovciach malo chrániť matku, jej zdravie a zabezpečenie bezproblémového príchodu dieťatka na svet mnoho opatrení, skôr však zákazov a úkonov. Budúca matka mala sa vyhýbať dvíhaní ťažkých bremien, prudkým pohybom nielen počas prvých mesiacov tehotenstva. Ťažká fizická práca mohla viesť k potratu, ale aj pretože zranenie sa mohlo negatívne odraziť na vyvíjajúce sa dieťa. Práca na gazdovstve a okolo domu nútili však tehotné ženy obchádzať tieto zákazy.

Predchádzajúci prieskum vo Vikartovciach zaznamenal aj rúzne magické predstavy informátoriek, ktoré sa narodili v posledných rokoch 19. storočia a v čase nášho prieskumu už nežili, ale si myslíme, že do tejto časti patria, budeme citovať niektoré z nich z knihy Ľud Hornádskej doliny, časť Emílie Horváthovej Tradičná duchovná kultúra. U týchto informátoriek bola vžitá predstava, že k potratu môže dôjsť vtedy, ak tehotnú ženu v cudzom dome zabudnú ponúknuť jedlom. Osudný mohol byť vraj aj pohľad na mŕtvolu: "Ja veraže bola jednému mŕtvemu, keď som bola v druhom stave, a mi povedali, joj ta to si nemala isc, to si umretého hledzela, môže ci umrec. Aj mi umrelo to dzecko" (Mária Šebestová, nar. 1897). Zaznamenali sme však zákaz vychádzania z domu počas tehotenstva, ale aj po pôrode až do vádzky. A na záver tejto časti, "zaručene" charakteristický znak tehotnej ženy - hneď od prvého mesiaca jej zbelejú uši.

Matky už v predstihu chystali výbavu pre deti: košieľky, povojník, plienky, postieľku či kolísku. Dopredu sa vedelo aj to, kto bude krstnými rodiččmi (kmotrovcami). Obyčajne to boli najbližší členovia rodiny (starší súrodenci, bratranci, švagrovia i väčšinou mladí ľudia vo veku rodičov dieťaťa.

Kedysi sa deti rodili len doma. Pred pôrodom vykazovali všetkých z izby von. Pôrodná babica, bola to ona, ktorá zohrávala hlavnú úlohu nielen počas pôrodu, ale v mnohých prípadoch aj po ňom. Posteľ s rodičkou oddelili od ostatných častí izby troma plachtami z tenkého ľanového plátna, ktoré boli zošité vzhľadnou čipkou - ancet. Ancent bol aj na okrajoch plachty. Jednu krajnú časť plachty pripevnili na klinec, druhý kraj na postavené hrable. Do prvého kúpeľa dávali chlapcovi mince, aby mu nikdy nechýbali peniaze, pre dievča trochu cukru, aby ho chlapci mali radi. Pri pôrode bola okrem babice aj krstná mama rodičky, ktorá doniesla so sebou jedlo. Rodičke sa dávala jesť hovädzia zapražená polievka, aby mala dostatok mlieka, biela káva, sladký koláč. Ak bola krstná mama bohatá, tak aj kus mäsa. Piekli sa pankuški /šišky/, rožki, ale nezabudla doniesť aj pálenku. Krstná mama zostávala v dome dlhšie, varila nielen pre matku, ale ak už mala predtým deti, tak aj pre ne. Pri varení často aspoň v prvých dňoch pomáhala aj babica. Otec narodeného dieťaťa chodil do práce. Potom odkázali budúcim kmotrovcom, aby sa prichystali ku krstu. Tí hneď prišli do domu zaželať šťastie a zdravie matke a dieťaťu. Krstná mama rodičky pripravila občerstvenie. Pri jedle sa pripíjalo na zdravie. Krst a zápis sa konal do dvoch týždňov po narodení dieťaťa, krstilo sa niekedy aj cez všedný deň. Prvý syn dostal obyčajne meno po otcovi, dcéra po matke. Dieťa pri krste bolo uložené do povojníka, na tele malo plienky a košieľočku a zabalili ho ešte do vankúša. Tu ho položili uhlopriečne, spodný okraj vankúša prehli cez nôžky, preložili pravým a ľavým okrajom vankúša a ten potom stiahli stužkou. Povojník bol obložený dvoma peknými šatkami, zo spodnej šatky viseli voľné dole dve stužky. Kmotrovci dali do košieľky ku prstíkom dieťaťa dajaké peniaze, aby dieťa nikdy netrpelo nedostatkom peňazí a kúsok chleba, aby nikdy v živote nebolo hladné. Oblečenie kmotrovcov bolo sviatočné. Pred odchodom do kostola povedali "berieme pohana, donesieme kresťana". Ku krstu chodili len kmotrovci, rodičia dieťaťa zostali doma. Po príchode z kostola sa v dome prihovorili "vzali sme pohana, priniesli sme kresťana". Kmotrovci potom akoby chceli odložiť dieťa pod stôl, otec dieťaťa musel byť v strehu, aby tieto pohyby zbadal a odloženiu zabránil. Potom sa zasadlo k slávnostne prestretému stolu. Podávala sa hovädzia polievka s rezancami, mäso z polievky s chlebom,neskoršie so zemiakmi. Kompóty sa vtedy nezavárali, podávali sa čučoriedky. Na stole boli aj kysnuté koláče - kucheň, pankuški a roški. Mäso, ak nebolo v dome, kupovalo sa v Poprade. Na stole nechýbala ani pálenka, patrilo sa pripíjať na zdravie. Podávala sa aj kaša na mlieku zapražená masťou a posypaná škoricou. Keď už v rodine boli deti a pri stole pre nich neostalo miesto, čupli si pod stôl a rodičia im podávali jedlo zo stola rukou. Spomínanú kašu jedli z ich dlane.

Keď bola hostina v plnom prúde, niektorá zo žien nenápadne sa vytratila von z izby, zobrala staré hlinené hrnce alebo iný hlinený riad, všetko dala do vreca a pri návrate do izby pri prechode cez prah vrecom udrela o dosku. Hrnce sa rozbili na črepy, ale zostali vo vreci. Malo to teda znamenať, aby sa rodina rozmnožovala a rozrástla ako tie črepy, ale aby vždy zostala spolu. Neskoršie sa ako symbol jednotnosti a celistvosti rodiny používala reťaz.

Až do vádzky rodička nesmela opustiť dom, opustenie domu znamenalo privolať choroby na dieťa a rodinu. Rodička musela odolávať "vábeniu" zlých síl a stríg, ktoré sa ju volaním po mene snažili vylákať z domu. Šesťstonedelie sa končilo vádzkou. Vádzka znamenala očistenie ženy a poďakovanie matky, že sa dieťa narodilo, a aby boh zobral dieťa do chrámu. Matku do kostola sprevádzala babica. Po skončení vádzky sa matka vrátila ku svojím každodenným povinnostiam. Dieťa, ktoré doteraz spávalo pri matke v rohu izby oddelené plachtou, už spávalo v drevenej kolíske - humpli. Dieťa sa dojčilo rok, niekedy aj dlhšie. Obdobie dojčenia sa v dávnejších dobách končilo úkonom, že niekto z príbuzných vyniesol dieťa von z izby a matka mu cez otvorené okno podala rožok alebo cukor.

Svadba

Nájsť nevestu z dediny nebol žiadny problém, veď mladí ľudia sa poznali od detstva, vyrastali v jednej dedine, spolu chodili do jednej školy, stretávali sa každý deň. Teda život v minulosti dával dostatok príležitostí na bližšie zoznámenie dvoch mladých ľudí. Mladí sa v lete pravidelne stretávali po skončení každodenných prác v dome a na poli, v zime príležitosť poskytovali priadky a páračky, občas sa uskutočňovali tanečné zábavy. Potom párik mladých šudí chcel byť častejšie sám.

Mladí ľudia sa stretávali aj s určitými ťažkosťami pri výbere svojho budúceho partnera zo strany svojich rodičov. Vtedy boli prekážkou slabé majetkové pomery devy, ak nemala primeranú výbavu alebo ak mládenec nemal dostatok peňazí. Výber budúceho partnera pre svoje deti bol niekedy výsostným právom rodičov, rozhodovali majetkové pomery, vzhľadom na poľnohospodársky charakter obce často určujujími boli susedské vzťahy a hlavne susedstvo rolí.

Rodičov k tomu viedla snaha zaistiť čo najlepší život pre svoje deti a tým si vybrali právo rozhodnúť o výbere nevesty alebo zaťa. Deti museli v najhoršom prípade pochádzať z rovnako postaveného gazdovstva.

City mladých niekedy ostávali bokom.

Prísnejšie kritériá sa kládli na budúcu nevestu, hodnotili sa nielen jej majetkové pomery, ale aj jej správanie doma a na verejnosti, schopnosť obracať sa pri práci na poli a okolo šporáka, hodnotilo sa či deva pracuje rada, ochotne a so záľubou alebo je k práci nútená, hodnotila sa samostatnosť devy. Na hodnotenie bolo dosť príležitostí pri susedských stretnutiach vo sviatok, ale aj pri práci, ak si ženy navzájom pomáhali.

Nemôžeme však tvrdiť, že vôľa rodičov rozhodovala pri uzatváraní každého nového manželstva. Prevládali manželstvá tvorené z lásky, kedy mladí ľudia poznali sami, že k sebe patria a že budú šťastní aj bez ohľadu na výšku majetku, ktorý prinesú do manželstva: "načo sú mi voli, keď nemám žiadnej vôli".

Keď zo strany rodičov bolo rozhodnuté, že sa mladí zoberú, príprava svadby začala vohľadmi. Rodičia mládenca prostredníctvom im blízkej osoby ohlásili u rodičov devy svoj zamýšľaný príchod. Tí nezaujali odmietavý postoj, ak by tomu pre nejaké prekážky aj bolo, svoj nesúhlas so svadbou by boli vyjadrili už predtým. Na stretnutí oboch rodín, rodina mládenca žiadala od rodičov devy záväzné vyjadrenie. Potvrdenie dohody vyjadrili vypitím pohárika pálenky.

Asi dva týždne potom sa v sobotu večer v dome rodičov devy uskutočnili rukovanini alebo oddávania už za účasti mládenca a devy, ich rodičov a krstných rodičov mladých. Funkcia krstných rodičov pri svadbe bola stála a nemenná. Krstný otec mládenca je starejší, starosta a teraz aj pytač, krstný otec devy je starejší (druhý svedok) a teraz aj oddávač. Pri vstupe do rodičovského domu devy pytač po náležitom kresťanskom pozdravení prítomným želá, aby "láskavý Hospodin bol vašou podporou a ochranou, aby ste v stálom zdraví vytrvali s požehnaním Božím po všetky dni života".