Dejiny farnosti a kňazi

     Obyvatelia Vikartoviec boli od vzniku obce katolíckeho náboženstva. Reformácia v 16. st. hlboko zasiahla do života obcí Hornádskej doliny a teda aj Vikartoviec. Reformácia po jej vyhlásení Martinom Lutherom v tejto oblasti sa šírila pomaly, náboženstvo poddaných záviselo od vyznania zemepána. Láskiovci jej určite neboli naklonení (Tvan Chalupecký). Priaznivejšia situácia pre šírenie reformácie nastala v čase, keď sa štiavnické opáctvo dostalo do rúk Thurzovcov, ale hlavne po roku 1579, keď sa opátstvo dostalo do rúk trnavského kupca Sebastiána Tokôlyho. Tôkolyovci boli známi prívrženci reformácie a bojovali za ňu. Ján Vencko udáva, že v roku 1587 bol okres hornohornádsky prehlásený za luteránsky.






















     Rekatolizáciou v štiavnickom panstve sa podrobne zaoberá Ján Vencko, sú tu zahrnuté aj časti, ktoré platili všeobecne pre celé panstvo:
     „Panovanie Karola III. (1711-1740) a Márie Terézie (1740-1780) bolo katolíkom priaznivé, no v štiavnickom panstve všade usadení kat. farári len nepatrnú prácu vykonali. Úplná rekatolizácia celej štiavnickej doliny je zásluhou jezuitov.
     Jágerskí jezuiti už aj dľa vôle svojho zakladateľa vynasnažovali sa, aby poluteránčení poddaní panstva štiavnického nasledovali svojich zemepánov aj v duševnom ohľade. To však sa nemohlo hneď stať pre ustavičné nepokoje, veď panstvo spravovali len svetskí úradníci. Keď ale kňaz z levočského kollegiumu začal spravovať Štiavnik, častejšie prišli sem pomôcť aj otcovia z iných miest. Zvlášť pripomenúť treba Juraja Imrikoviča, ktorý s druhým spoločníkom vyše pol roka úspešne účinkoval vo Vikartovciach. Mali tam ozaj ťažké položenie. Niekedy prišli aj treťoroční klerici k takej zrelej žatve a nevzdelaný ľud k mnoho dobrému povzbudili. Keď ale pre množstvo luteránov bol potrebný častejší styk, rakúsky provinciál P. Krieger vyznačil na ten vidiek lipt. sv. mikulášskych jezuitov. Vzápätí rozkazu začiatkom februára roku 1739 traja kňazi Spoločnosti Ježišovej začali apoštolskú prácu a boli tu aj tri mesiace, ale bez výsledku. Iba jedna žena prišla na vádzku, nik sa neobrátil. Missionárov to zunovalo a odišli domov, iba jeden zostal čo strážca domu a nie márne!
















     Ten ustavične päť mesiacov chodil po Kravjanoch a Vikartovciach, až konečne Pán Boh vyslyšal vrelú modlitbu kohosi. Obrátenie veľmi mnohých pripravilo obrátenie gazdu Jána Lacku, ktorý je hoden pamäti potomkov. Starec ten raz vracal sa z mesta, kde ho v blude posilnili. Mal ísť cez Kravjany, ale dozvediac sa, že missionár praje stretnúť sa s ním, bočnými chodníkmi ho chcel obísť. Predsa však prišiel „divák do pasce." Pohnutým srdcom počúval jeho volajúci hlas, sľúbil sa vrátiť do ovčina Kristovho, ktorý ho opustil pred 3 rokmi. A zadržal slovo! V označený čas dostavil sa v Kravjanoch so svojou ženou, vydatou dcérou a tu na podiv všetkých ukázal Vikartovčanom cestu spasenia. Áno, ten starý človek vo svojej obci chodil z domu do domu a povzbudzoval aj iných k prestúpeniu. Vidiac to missionár, opustil Kravjany a venoval sa celkom Vikartovčanom, učiac, povzbudzujúc a každý deň sa niektorí obrátili, ba v deň sv. Jána Krstiteľa vyše 80 ľudí verejne opakovalo tridentské vyznanie viery. Už ostala len jedna stará žena. Tá však vidiac nábožný prevrat, zvolala: „Bola by som blázon, keby som v obci ostala len sama luteránka" a obrátila sa.
     Mená obrátených značili missionári do vlastnej knihy, aby v páde zpätoodpadnutia mohlo ich panstvo pokarhať a tiež aby každý videl, že ktorý tŕň akú ružu splodil. Keď tak celú obec mimo tých, ktorí v XIII. mestách a inde slúžili, späť navrátil, všetci občania vo sviatok sv. apoštolov Petra a Pavla išli prevodom, so zelenými ratolesťami v rukách ku krížu za dedinou spievajúc loretánske litánie. Tu povedal im missionár na pažitnom brehu dlhú reč o vytrvalosti. Pobožnosť zakončili radostným Te Deumom."
     „Roku 1785 pomáhali v správe minoriti zo Štiavnika. Matriku viedol kantor, ktorý často v čase potreby krstil ba aj pochovával. V ten istý rok bola zriadená miestna kaplnka. Roku 1794 biskup Revay ju povýšil na samostatnú faru s filiou Kravjany bez ujmu na dôchodku farára kubašského, ktorý dostane celý dôchodok. Vikartovský farár dostane z panskej pokladnice 300 zl. kongru."




















     Dôchodky farára:
     Za starých čias desiatok, sósyp: od celého sedliaka 1 gb. žita, jačmeňa a ovsa, kurča, od želiara 1 gb. ovsa, role pod 12 gb., dve lúky a iné ako v Kravjanoch.
     Roku 1712, keď sem prišiel kubašský farár omšu slúžiť, mal dostať obed alebo 14 zl. na celý rok.
     Deputát v roku 1752 bol 12 krížov žita miešaného s jačmeňom, 12 mandlov ovsa, za obed 13 grošov, 12 fúr dreva dá obec.
     V roku 1795 dôchodok, sôsyp: lúka, 300 zl. kongru, 12 siah dreva dá panstvo.
     Kanonická vizitácia kostola a farnosti z roku 1832 uvádza: „Obyvateľstvo - neboli tam žiadne zmiešané manželstvá ani konkubináty, hovorili po slovensky. Mládež v domoch i vonku nie je samopašná, v kostole je skromná. V kostole muži sedia v laviciach po pravej strane, ženy po ľavej, mládež mužská je na chóre, dievčatá však pred svätyňou. Prevláda spokojnosť s ľudom, ktorí prejavovali povinnú dôveru a úctu."
     Cirkevné záležitosti spravoval farár. O jeho hospodárstvo sa starala kuchárka, slúžka a sluha. „Kuchárka Rozália Bíroš (22 r.), slúžka Anna Szikorová (23 r.), sluha Martin Pitka (27 r.), bývali na fare. Farár prišiel do Vikartoviec v roku 1813, predtým pár rokov pôsobil inde."
     Pomocník farára, kostolník, posluhoval pri oltári, zapaľoval sviece, chodil so zvončekom, prisluhoval kadidlom, dirigoval ľudí pri procesiách a upratoval kostol. Neskôr kostol upratovali len ženy. Funkciu kostolníka si ľudia vážili.

   Kňazi
  • 1795 - 1812 prvým farárom je Jozef Pernetzky, 1813 - 1835 Ján Kaperák, 15. augusta zomrel u milosrdných v Spišskom Podhradí vikartovský administrátor Štefan Bellessay, 1839 - Anton Desiatnik, 1843 - Matúš Labanc, 1845 - Ján Ružinský, 1888 - Ján Jendrichovský, 1899 - Vojtech Teschell, 1902 - Alexander Bahárčík, 1911 - Michal Stofko, 1913 - Jozef Hohol, 1924 - Ján Maňuška, 1932 - 1937 - Ján Nemec, po jeho odchode zastupuje Jozef Seveny z Kubach, 1939 - Ján Orech, 1941 - 1947 Anton Sýkora, po jeho odchode do Poľska zastupuje Jozef Konsorčík, 1948 - Štefan Bača, od roku 1951 Gonsorčík, Ján Wágner a Anton Šoltýs.
  • 1952 - 1985 - Ján Kubičár
  • 1985 - 1997 - Ján Bočkaj
  • 1997 - 2008 - Ivan Bujňák
  • od roku 2008 - Martin Bakoš














   Život Sv. Martina

     Súveký cirkevný spisovaťeľ Sublicus Severus píše, že sv. Martin sa narodil v roku 316 v meste Sabarii v Panónii (neskoršom Uhorsku) v rodine rímskeho dôstojníka. Už ako chlapec zatúžil po kresťanskom náboženstve, navštevoval služby Božie, zaradil sa medzi čakateľov krstu. Ako 15-ročný bol zaradený do jazdeckého pluku, ktorý odišiel do Galie (Francúzsko) a čoskoro sa stal dôstojníkom cisárskej gardy. I počas vojenskej služby zostal vždy horlivým kresťanom s láskou k blížnym. Životopisec zaznamenal niekoľko činov a služieb milosrdenstva. Jeden z jeho činov sa dostal do erbu obce Vikartovce.




















     V tuhej zime keď mnohí ľudia od zimy a hladu zomierali, ponáhľal sa Martin so svojim jazdeckým oddielom do mesta Amianu. Keď vchádzal do brány, uzrel žobráka ktorý polonahý, zimou skrehnutý o zmilovanie prosil. Bedára si nikto nevšímal. Mladý, zbožný dôstojník Martin už predtým rozdal chudobým všetky peniaze, ktoré mal pri sebe. Mal len meč a na sebe vrchný vojenský plášť, bez ktorého sa nemohol zaobísť. Mečom preťal svoj plášť na dve polovice, jednu z nich dal polonahému uzimenému žobrákovi, druhou odel svoje ramená.

















     V noci sa zjavil mládencovi Ježiš Kristus. Na druhý deň poprosil kresťanského kňaza, aby ho pokrstil a do cirkvi prijal túžiac po vyššej dokonalosti. Ešte niekoľko rokov na naliehanie svojho priateľa zostal v armáde, ale potom žiadal o prepustenie z nej.
     Utiahol sa do samoty, neskoršie dlhší čas žil pod duchovnou správou sv.Hilariusa, aby sa vrátil do rodného mesta a hlásal slovo Božie, kde jeho matka a mnoho obyvateľov prestúpilo na katolícku vieru. Stavia sa vždy na obranu každého veriaceho.
     Nepriateľom bol bičovaný a vyhnaný z vlasti. Usadil sa blízko Milána. Pri ďalšom prenasledovaní sa utiahol na ostrov Gallinaria a s jedným zbožným mníchom žil v pustých vrchoch v jaskyni, živili sa len bylinkami a lesným ovocím. Po návrate sv. Hilariusa na prestol biskupský sv. Martin príjme dôstojnosť kňazskú. Usadil sa v malom kláštore v Galii s niekoľkými mníchmi, aby s nimi viedol prísny mníšsky život. Klaštor Ligugis sa stal veľmi slávny pod správou prvého opáta sv. Martina.















     V roku 371 sa uvoľnila biskupská stolica v meste Tours a na želanie veriacich sa stáva biskupom. I tu bol známy svojim astetickým životom a podporovaním chudobných. Mesto opúšťa a medzi riekou Loire a veľkými bralami vystaval drevený kláštor, z ktorého povstalo slávne opátstvo Marmoutiers. Zomrel 11. novembra 400.
     Sv. Martin bol veľmi obľúbený ako patrón vojakov, jazdcov, pastierov, chudobných a žobrákov. Stal sa symbolom štedrosti a obetavosti, úprimnej zbožnosti, stálosti, vernosti, oddanosti a vášne obetovať sa Bohu. Tohoto patróna si ponechalo aj valašské obyvateľstvo, ktoré v 16.st. doosídľovalo vyľudnené obce.
    
     Pažiť s trávou v erbe obce Vikartovce predstavuje odlišovací prvok od iných erbov s motívom sv. Martina.

   FARNOSŤ VIKARTOVCE
DOMOV     INFORMÁCIE     SLUŽBY     ORGANIZÁCIE     FOTOGALÉRIA     FÓRUM     KONTAKTY     ÚRADNÁ TABUĽA     AKCIE     VIKARTOVSKÝ SLOVNÍK
Aktuálne oznamy farnosti